Petra Kavalcová to nemala v živote jednoduché

Petra hovorí, že je to všetko osud a svet treba vnímať pozitívne. FOTO: Autor

Poznáte to. Deň blbec. Nedarí sa. Radi by ste sa na všetko vykašľali a máte pocit, že práve vy a práve teraz ste na tom najhoršie na svete. No zbohom!

V takýchto situáciách mi veľmi pomáha stretnúť niekoho, kto by sa naozaj mohol sťažovať, a nerobí to. U Petry ste na správnom mieste. Aspoň tak to hlása letáčik jej vzmáhajúceho sa grafického štúdia.

Kedy sa ti začal zhoršovať sluch?
– Za všetko môže nehoda, keď som mala tri roky. Po nej som bola stále viac nedoslýchavá.

Čo sa ti stalo?
– Vybuchol televízor.

To ako?
– Bol to taký starý komunistický krám na nožičkách. Spolu s kamarátkou sme sa hrali v izbe, brat mal jeden rok a ležal v postieľke. Zhodou okolností nám spadol televízor na zem a pri páde explodoval. Bola to veľká rana. My s bratom sme prišli o sluch. Na kamarátke to, našťastie, nezanechalo žiadne vážne stopy. Brat nepočuje vôbec a mne pomáha strojček.

Chodila si do špeciálnych škôl?
– Vyrastala som medzi počujúcimi až po strednú. Po škole som si našla prácu v Česku. Dva roky som montovala káblové zväzky v automobilke. Potom som bola rok nezamestnaná. Neskôr mi kamarát odporučil ísť pracovať do reklamy. Naučila som sa robiť grafické veci. Vzdelávala som sa a snažila sa túto robotu rozvíjať. Po roku som sa zamestnala v jednej firme. Vyrábala som grafické návrhy a dizajn bižutérie.

To ma však prestalo baviť. Chcela som viac. Zamestnala som sa v Bratislave, kde som robila grafické práce pre stavebníctvo. Neskôr ma zavialo domov na východ do Stropkova. Tam ma zamestnali v tlačiarni. Nakoniec som sa dostala do Trnavy, kde doteraz žijem. Tu som tri roky pracovala v reklamnej agentúre. Robili sme pre veľké nákupné centrá. Naskytla sa mi možnosť školenia, na ktoré som išla. Chcela som stále viac a viac. Toto sa mi stalo osudným. Moja nadriadená to neakceptovala, a dostala som výpoveď.

To občas niekomu prekáža, však? Najmä tým menej šikovným.
– Tak akosi. Bolo to komplikované. Smola. Bola som ďalšieho pol roka bez zamestnania. I keď som sa neustále snažila hľadať si prácu, pre môj handicap som vo väčšine prípadov narážala na nedôveru. Vraj nemôžem podávať rovnaký výkon ako ľudia, ktorí počujú, zneli námietky potenciálnych zamestnávateľov. Vďaka nadácii Pontis a úradu práce som si zriadila vlastné grafické štúdio, ktoré existuje už štyri mesiace.

Chápem, že veľa ľudí sa bojí stretnutia s tebou vopred.
– Oni sa možno boja. Ja sa nebojím. Viem, čo je vo mne. Oni to ani netušia. Myslím, že na to mám, aby so mnou naozaj komunikovali a dozvedeli sa, že to nie je až také hrozné, ako si myslia.

Ako sa dá so sluchovo postihnutým komunikovať?
– Často stačí len artikulovať. Ja napríklad neovládam ani posunkovú reč.

Čože?
– Nenaučila som sa ju. Vyrastala som medzi počujúcimi a nikdy som sa im nevyhýbala. Ale chcela by som sa vedieť dorozumieť aj posunkami. Stretávam sa s nepočujúcimi a mohli by sme sa porozprávať, bavili by sme sa rukami, to by bolo fajn. Ovládam iba základy a mám v pláne sa v blízkej budúcnosti tomuto trochu viac venovať.

To ma poriadne prekvapilo.
– Až teraz na školeniach som spoznávala nepočujúcich a videla som, ako sa rozprávajú. Majú to ťažké. Kopa ľudí je na tom horšie ako ja. So mnou sa dá komunikovať trebárs mailami či chatmi. Mám dobrý pravopis. Kto potrebuje, pošle mi SMS. Na tom nič nie je. Keď ma klient potrebuje, dohovoríme sa. V tom problém nevidím. Záleží na človeku.

Dnes ľudia rozprávajú rýchlo a o artikulácii sa veľmi vravieť nedá. Hovorené slovo sa akosi zlieva.
– To je pravda. Ale, keď ich požiadam, tak mi vychádzajú v ústrety. Problém je s niektorými, ktorým poviem, že som nedoslýchavá a rada by som, aby hovorili zreteľne a pomaly. Hľadia na mňa s nechápavým výrazom a v niektorých prípadoch sa bez slova zoberú a odídu.

To je nepríjemné.
– Možno pre nich, ja si z toho nič nerobím. Idem zmierená vpred.

O sluch si prichádzala postupne…
– Áno. Po výbuchu televízora som ešte počula na sedemdesiat percent. Bolo to, akoby vybuchla bomba. Deti majú ešte slabé a zraniteľné ušné bubienky. Nepomáhali infúzie ani žiadna liečba.

Máš aj nejaké iné následky?
– Iba sluch. Myslím si, že to bol osud.

Chcela by si počuť?
– Chcela, ale zmierila som sa s tým, čo mám.

Pozeráš televízor?
– Áno. Hlavne programy s titulkami. Stále sú novšie technológie, ktoré aj nás posúvajú vpred. Môžem pozerať DVD filmy a pustiť si titulky. Ale môžem aj siahnuť po knihe ako po klasike. Mám ich rada.

A čo slovenské filmy bez titulkov?
– To ťažko. Keď ich pozerám, tak len odhadujem, čo sa v nich deje. Neviem, o čom sa rozprávajú. Domýšľam si. Občas sa aj trafím. 🙂

Vnímaš hudbu?
– Vnímam. Počúvam trance, house, chillout. To je dobrá muzika, pri ktorej nie je dôležitý žiadny text. Je to rytmus. Milujem to, rovnako ako pozitívne filmy. Treba myslieť pozitívne a nemať strach. Sama som už veľakrát zlyhávala. Pre mňa sú to ponaučenia do života. Pozitívne myslenie posilňuje.

O čom snívaš?
– Keď zavriem oči, spím ako drevo. Stačí mi dať si dolu strojček. Keď som bola mladšia, tak som sa trápila, že nepočujem. Mnoho ľudí však napríklad nevidí alebo nemajú ruky či nohy, alebo majú kopu iných zdravotných starostí. Ja som len slabšie počujúca. Idem si však vlastnou cestou. Najdôležitejšie je slobodné myslenie.

Čo je tvojím snom?
– Dnes si budujem vlastnú firmu a brat mi robí účtovníctvo. Veľmi ho to baví. Okrem toho pracuje aj v tlačiarni. Ja musím zarábať na hypotéku. Nemám to na začiatok jednoduché, ale snažím sa. Zatiaľ pracujem sama na seba doma.

Na drahý prenájom priestorov nemám. Raz by som však chcela zamestnávať aj iných zdravotne postihnutých ľudí. Ešte by som chcela mať aj tlačiareň a robiť reklamné spoty. Chcem sa naučiť aj 3D grafiku a postprodukčnú úpravu, chystám sa na školenie. 2D grafikov je totiž dosť. Musím ponúkať kompletný balík služieb. Stále chcem viac. 🙂

zdroj: https://www.trnavskyhlas.sk/c/5096-dama-s-titulkami-neodchadzajte-s-nechapavym-vyrazom